Využitie motivácie pacienta s diagnózou diabetes mellitus v edukčnom procese sestry

Ivica Gulášová
Ústav zdravotníctva a ošetrovateľstva, Trenčianska univerzita, Trenčín

Súhrn:
Základným predpokladom úspešnej liečby ochorenia diabetes mellitus je efektívna vzájomná spolupráca pacienta s lekármi, sestrami a zdravotníckym tímom. Tá ale nie je možná bez toho, aby bol pacient oboznámený o svojom ochorení, a jeho priebehu, možných komplikáciách - o tom čo môže, nesmie a musí robiť - dodržiavať vzhľadom na svoj zdravotný stav, aby bolo možné udržať kvalitu jeho života na čo najvyššej možnej úrovni.

Autorka analyzuje psychologický prístup k pacientovi počas edukácie, využívajúc pritom základný psychologický prostriedok na dosiahnutie edukačných cieľov - motiváciu. Ďalej upozorňuje na dôležitosť vonkajšej a vnútornej motivácie v procese zmeny životného štýlu u pacienta s diabetes mellitus.
Kľúčové slová: terapeutická edukácia, motivácia, komunikácia, psychologický prístup, tímový prístup, kvalita života

Edukácia je širšie chápaný proces výchovy a vzdelávania, pretože jej cieľom je nielen osvojenie si poznatkov a zručností, ale aj vytváranie hodnotových, postojových, citových i vôľových štruktúr osobnosti na dosiahnutie zmeny v správaní a konaní (Boroš 1999).
Považuje sa za neoddeliteľnú súčasť liečby diabetes mellitus a vyžaduje čas a obetavosť. Mala by byť dostupná všetkým pacientom s týmto ochorením. Edukácia by tiež mala diabetikovi pomôcť zaujať správny postoj k jeho síce nevyliečiteľnej, ale predsa kompenzovateľnej chorobe.
Pri prvej návšteve po oznámení diagnózy by mala začať terapeutická edukácia s maximálnou možnou účinnosťou. Oznámenie diagnózy diabetu, ako každého iného chronického ochorenia, privádza pacienta do stresujúcej situácie.
Tento psychologický stres je často umocňovaný pocitmi, že už nikdy nebude zdravý. Prvá reakcia sa líši v závislosti na individualite pacienta, ale šok či depresie bývajú pacientom spoločné. Túto reakciu je treba rešpektovať a počítať s ňou pri plánovaní terapeutického edukačného postupu. Je dôležité uvedomiť si, že vnímavosť pacienta je v tomto období veľmi nízka. Tiež jeho schopnosti porozumieť informáciám a učiť sa sú zhoršené. Vždy významný empatický prístup zdravotníkov je doslova životne dôležitý v okamihu oznámenia diagnózy a krátko po ňom, napr. ..."Chápem, že sa môžete cítiť zdrvený udalosťami, ktoré Vás postretli. Ak si to budete priať radi Vám pomôžeme týmto novým skutočnostiam čeliť."
Prvé komentáre zdravotníkov sú veľmi dôležité a môžu ovplyvniť budúce vzťahy medzi zdravotníckym personálom a pacientom. Prvé dojmy novo diagnostikovaného pacienta vyplývajú tiež z organizačných a štrukturálnych vplyvov, ktoré zdravotnícky personál často nemôže ovplyvniť. Sú to napr. preplnené čakárne, nepriaznivé umiestnenie diabetologického oddelenia, znepokojujúca blízkosť iných nemocničných oddelení a podobne. Odporúča sa venovať chvíľu zamysleniu sa nad tým, ako by najlepšie mohlo prebehnúť prvé stretnutie s novo diagnostikovaným pacientom. Nikdy nedostaneme druhú šancu na vytvorenie prvého dojmu.
Zdravotníci by vždy mali ostať realistickí, nikdy by nemali skrývať fakt, že diabetes je vážne ochorenie. Môže znížiť nielen kvalitu života pacienta, ale i skrátiť predpokladanú dĺžku života, ak nie je adekvátne liečený. Súčasne by sme mali zdôrazniť, že primeraná liečba je vždy možná a môže riziká spojené s diabetom výrazne znížiť. Musíme načúvať tomu, ako pacient prijal a pochopil svoju chorobu. Každá znalosť je podložená životnými skúsenosťami. Pacientove vnímanie choroby je tiež ovplyvnené skúsenosťami jeho priateľov či známych s rovnakou chorobou a ich zdravotným stavom. Nikdy nemôžeme zabudnúť overiť si, či pacient pozná niekoho s touto chorobou, spýtať sa ho na podrobnosti takto získaných skúseností. Záznam týchto informácií musí byť uložený v zdravotníckej dokumentácii. V budúcnosti môže byť užitočný napr. záznam o počte pacientových známych s diabetom spolu s tým, do akej miery ich postrehy pacienta negatívne ovplyvnili.
Snažíme sa presvedčiť pacientov o tom, aby sa nás aktívne pýtali na svoj zdravotný stav (napr. ..."čo by ste sa ma ešte chceli spýtať?"). Uspokojenie pacientovej zvedavosti a potrieb či obáv nám poskytne užitočné informácie pred začiatkom terapeutického vzdelávania.
Pacientovi musíme vysvetliť, čo je vlastne ochorenie diabetes mellitus. Adaptujeme vysvetlenie podstaty ochorenia podľa pacientovho zázemia a schopností a snažíme sa predchádzať akémukoľvek nepochopeniu či nedorozumeniu. V tejto súvislosti musíme vhodným psychologickým prístupom predísť tzv. psychickej iatrogénii pacienta, ktorú môže vyvolať nevhodne poskytnutá informácia resp. neoverená informácia. Používame jednoduché a vhodné termíny v súlade s úrovňou pacientovho vzdelania, sociálneho a kultúrneho zázemia. V závislosti na pacientových skúsenostiach zvážime užitočnosť rôznych metafor, ktoré pacientovi uľahčia pochopenie niektorých skutočností. Napr. jedlo prezentujeme ako kľúč umožňujúci využitie tejto energie v tele, akumulácia tuku ako ťaví hrb, bunky produkujúce inzulín ako preťaženie osla (ktorý môže byť unavený a potrebuje odľahčiť od prebytočného nákladu, alebo byť nejako povzbudený, alebo v prípade úplného vyčerpania musí byť nahradený) a pod. (Anděl 1996).
Podstatou informácie, ktorú musí pacient pochopiť je to, že diabetes je chronické ochorenie s vysokou hladinou krvného cukru, ktorá je dlhodobo pre organizmus nebezpečná. Hladinu krvného cukru je nutné znížiť na hodnoty blízke normálnym, aby sa predišlo komplikáciám. Zároveň je treba vyvarovať sa abnormálne nízkym hodnotám krvného cukru, ktoré sú taktiež nebezpečné.
Výskyt chronických komplikácií ochorenia diabetes mellitus priamo závisí od dĺžky trvania ochorenia, preto sú najväčšmi ohrozené deti a mladí ľudia. Ročné štatistiky vykazujú takmer 11 miliónov diabetikov na celom svete. Na Slovensku je registrovaných viac než 230 000 diabetikov, ale predpokladá sa, že polovica ľudí, ktorí majú diabetes mellitus, o svojom ochorení zatiaľ nevie. Preto je veľmi dôležité aby pacient porozumel podstate ochorenia a poznal riziká liečby (Dzúrik et al. 1997). Tímový prístup je nevyhnutný na dosiahnutie hlavného cieľa - obmedzenie budúcich rizík. Vzájomná spolupráca jednotlivých členov tímu je rozhodujúca pre zvládnutie terapie diabetu. Snažíme sa vyvolať v pacientovi a jeho blízkych príbuzných pocit zodpovednosti a učiniť z nich dôležitých členov tímu.
Zdôraznenie edukačných priorít: nepreťažujeme pacienta, snažíme sa minimalizovať množstvo odovzdávaných informácií. Či sa už stretávame s pacientom po prvý raz pri jeho hospitalizácii alebo v ambulancii, je treba v obidvoch situáciách podať určité nevyhnutné spoločné informácie.
Hlavným cieľom je udržiavať hladinu krvného cukru čo najbližšie normálnym hodnotám. To možno dosiahnuť iba dobrým vzájomným zosúladením denných dávok inzulínu, prísunu karbohydrátov a vyváženej fyzickej aktivity (Syllaba et al. 1970).
Naučiť sa efektívnej samostatnej kontrole choroby a zautomatizovať každodennú zručnosť pri regulácii hodnôt krvného cukru vyžaduje tréning trvajúci týždne či mesiace. Pre samostatné zvládanie choroby sú nevyhnutné niektoré základné vedomosti a zručnosti už od počiatku. Prečo? Pacienti a ich príbuzní sú často znepokojení tým, ako a prečo si privodili diabetes. I keď je to pre liečbu nepodstatné, nemožno túto otázku úplne prehliadať, pokiaľ chceme v rámci terapie vytvoriť plnohodnotné vzájomné vzťahy, hlavne vzťah dôvery bez ktorej sa nám pacient neotvorí.
Našou snahou je upokojiť a uistiť pacienta a jeho rodinu, že diabetes nie je vyvolaný tým, že neobstáli alebo že je ich chybou. Nech je už príčina akákoľvek, nemôže to byť iba v dôsledku správania sa pacienta, pretože liečba nie je závislá na žiadnej špecifickej príčine choroby, pátranie po príčine, rovnako ako vysvetlenie pravdepodobných príčin vzniku choroby, nie je nevyhnutné ihneď a môže sa odložiť.
Základné informácie o inzulíne pri DM 1. typu vysvetlíme pacientovi, že inzulín je potrebný k tomu, aby nahradil nedostatok vlastnej tvorby tejto látky. Inzulín je normálne podávaný formou podkožných injekcií vo viacnásobných denných dávkach (Perušicová et al. 1996). Ak je to pacient práve liečený intravenóznymi infúziami inzulínu (tj. napr. počas terapie ketoacidózy), tak mu vysvetlíme, že sa jedná o dočasné opatrenie. Dlhodobá terapia bude prebiehať formou podkožných injekcií inzulínu. Dávka a frekvencia podávania budú upravené podľa pacientovho životného štýlu a potrieb. Povzbudzujeme pacienta k samostatnej aplikácii inzulínu čo najskôr názornou praktickou ukážkou tejto techniky.
Edukáciu treba orientovať tak, aby sa diabetik vedel stravovať v hociktorom stravovacom zariadení. V predškolských a školských zariadeniach je nevyhnutné dôsledne informovať pedagógov, aby diabetikov nenútili do jedla, ktoré je pre nich nevhodné. Dovolíme pacientovi jesť ako obvykle, ale odporúčame mu jesť často a obmedziť príjem jednoduchých cukrov. Vysvetlíme pacientovi, že príjem jedál s obsahom škrobu je potrebný pre vyrovnané pôsobenie inzulínu, a tiež že je potrebné sledovať skonzumované množstvo. U niektorých diabetikov je potrebná individuálna úprava pracovného času. Osobitnou kategóriou je stravovanie sa v zahraničí, najmä tam, kde sa stravovacie zvyklosti výrazne odlišujú od tuzemských. Jediným východiskom v tejto situácii je kontinuálny selfmonitoring glykémie s následnou pružnou úpravou dávok inzulínu. V ideálnom prípade by pacient mal byť preškolený diabetológom čo najskôr, aby sa naučil správne voliť jedlá bohaté na vlákninu a škrob a odhadovať v nich obsah karbohydrátov (Jorgens et al. 1997). Zdravotníci by sa v edukácii pacienta s ochorením diabetes mellitus mali orientovať na tieto tri kategórie - čo pacient môže, nesmie a čo musí robiť vzhľadom na svoj zdravotný stav, aby predišiel zhoršovaniu - progresii ochorenia, resp. aby predišiel komplikáciám.
Ďalej zdôrazňujeme pacientovi dôležitosť samostatnej kontroly hladiny krvného cukru - selfmonitoringu glykémie a predvedieme mu, ako postupovať a ako si zapisovať výsledky do denníka.
Pacienta vybavíme monitorovacími prostriedkami (tj. glukometer, testovacie pásiky, lanocty a podobne). Predvedieme praktickú ukážku merania hladiny krvného cukru. Stručne vysvetlíme možné príčiny vzniku hypoglykémie (tj. chvenie, potenie, bledosť, búšenie srdca, slabosť a podobne). Poučíme pacienta, že je nevyhnutné mať vždy pri sebe cukor. Ďalej ho poučíme, aby si vzal štyri kocky cukru v prípade, že pociťuje príznaky, alebo že namerané hodnoty krvného cukru sú nižšie ako 3 mmol/l (54 mg/dl).
Pri diabetes mellitus 2. typu je najúčelnejšie udržiavať hodnoty krvného cukru čo najbližšie normálnym hodnotám. To možno dosiahnuť znížením telesnej hmotnosti a zvýšením fyzickej aktivity. Odporúčame pacientovi obmedziť príjem jednoduchých cukrov, mastných jedál a pitie alkoholických nápojov. Ak je pacient obézny, dohodneme sa s ním na jeho optimálnej telesnej hmotnosti, v ktorej by sa malo dosiahnuť úbytkom cca 700 g/týždeň, tj. 3 kg/mesiac. Poučíme pacienta, aby si viedol denník o svojich stravovacích návykoch a týždenne zapisoval svoju telesnú hmotnosť. Ak je to možné, dohodneme pacientovi schôdzku s dietológom. S ním môže prejednať podrobnosti a nevyhnutnú dĺžku redukčného režimu a tiež spôsob následného udržania dosiahnutej telesnej hmotnosti. Ďalej zdôrazníme dôležitosť postupne sa zvyšujúcej dennej záťaže. Jej intenzita by sa mala pohybovať od ľahkej po miernu (tj. 30 až 60 minút rýchlej chôdze denne) (Dzúrik et al. 1997). Pacientov so zlou fyzickou kondíciou okrem toho upozorníme i na možnosť fyzického stresu z nadbytočnej aktivity. Zmienime sa o budúcej možnosti užívania tabliet na dosiahnutie optimálnej kontroly hladiny krvného cukru. Pacienta musíme tiež upozorniť na možnosť podávania inzulínu v budúcnosti. K tomu by však došlo iba v prípade, že ostatné spôsoby terapie zlyhajú. V mnohých prípadoch bude potreba podávania inzulínu viazaná na prechodnú dobu (napr. ťažké ochorenie a podobne). Len zriedka býva nutné podávať inzulín dlhodobo. Na záver prvej návštevy upokojíme pacienta tým, že mu poskytneme kontaktné meno, telefónne číslo v nutných prípadoch a dohovoríme si s ním nasledujúcu schôdzku.
Nasledujúca schôdzka s pacientom by sa mala zamerať na preverenie toho, či pacient pochopil základné edukačné pokyny a či naše rady prakticky uplatňuje. Na podklade tohoto vyšetrenia by malo byť celkové úsilie zdravotníkov zamerané na podporu motivácie pacientov a pochopenie všetkých nevyhnutných režimových opatrení.
Ako pomôcť pacientom sledovať liečbu svojej choroby? Niektorí obézni pacienti nikdy neschudnú, dokonca sa môže ich telesná hmotnosť zvyšovať aj napriek tomu, že boli poučení o diétnych opatreniach. Niektorí diabetici liečení inzulínom si nerobia pravidelné kontroly moču a krvi, aj keď sú o to trvalo žiadaní, a mnohí z nich, ktorí si kontroly robia, neupravujú dávky inzulínu podľa zistených aktuálnych hodnôt cukru v krvi (Anděl 1996). Niektorí pacienti so sebou nikdy nenosia cukor alebo sladkosti, bez ohľadu na prekonané hypoglykemické príhody. Pacienti s diabetickou nohou, aj keď vedia aké riziko podstupujú, nerobia starostlivo potrebné každodenné vyšetrenie stavu kože nôh. Všetci títo pacienti pravdepodobne vedia, čo by mali robiť, ale aj tak to často krát nerobia. Všetky príklady odrážajú zlyhanie diabetologického tímu v snahe úspešne motivovať pacienta s ochorením diabetes mellitus, alebo mu pomôcť v predchádzaní relapsov.
Motivácia je silou, ktorá vedie pacientov k učeniu sa toho, čo by sa učiť mali a chovať sa tak, ako to vyžadujú terapeutické doporučenia (Pardel et al. 1985). Vnútorná motivácia je podmienená osobnostnými rysmi pacienta a je do značnej miery nezávislá na stave choroby pacienta. Ide o najsilnejšiu a trvalo najúčinnejšiu formu motivácie. Ako príklad vnútornej hnacej sily či potrieb pacienta je možné uviesť snahu o dosiahnutie „normálneho" spôsobu života, prispôsobenie sa kolektívu vrstovníkov, postup v profesionálnej kariére, kvalitný sexuálny život, šťastné manželstvo či rodičovstvo. Vonkajšia motivácia ja vytváraná systémom odmien, hrozieb alebo nátlakom na jedinca z vonku. Táto forma motivácie je však krátkodobá a limitovaná svojou nižšou účinnosťou.
Typickými príkladmi prostriedkov vonkajšej motivácie je kontrolovanie jedinca, komplimentmi, darčekmi, alebo peňažnou odmenou (Nakonečný 1998). Lekári aj ostatní členovia diabetologického tímu by mali jednotlivým diabetikom stanovovať jasné terapeutické ciele. Skúsenosti totiž ukazujú, že sú pacientom často predkladané príliš náročné ciele, ktoré sú v krátkej dobe ťažko dosiahnuteľné. Omnoho užitočnejšie je sústrediť sa naraz iba na niekoľko realistických, krátkodobých cieľov. Napr. nenútiť pacienta „schudnúť", ale spoločne s ním stanoviť cieľový úbytok hmotnosti pre nasledujúci mesiac. U pacienta liečeného inzulínom nežiadať úplné vyvarovanie sa hypoglykemických epizód, ale poradíme pacientovi aby nosil pri sebe kocky cukru, a mal ich po ruke pri posteli, v aute a zjedol ich hneď, akonáhle sa objavia príslušné príznaky. Netrváme na ideálnom systéme kontroly cukru v krvi, ale radšej sa s pacientom dohodneme na režime, s ktorým bude vopred súhlasiť. Úlohy alebo ciele stanovené pacientovi by mali byť veľmi jednoduché, presné, praktické, dosiahnuteľné v krátkom čase a overiteľné. Pacient by ich mal odsúhlasiť a stotožniť sa s nimi. Zhodnotenie dosiahnutých výsledkov by mali robiť pacient, lekár a sestra spoločne.
Dlhodobé sledovanie pacienta a motivácia k adherencii k liečbe vyžaduje, aby zdravotníci boli schopní porozumieť tomu, ako pacient prijal svoju chorobu a vyrovnal sa s jej veľmi často komplikovanou liečbou. Pri rozhovore by mali lekári voliť radšej otvorené otázky ako otázky typu áno/nie a v rozhovore sa sústrediť skôr na emocionálnu stránku ako na fyzický stav pacienta.
Mali by sme pri načúvaní k pacientovi pristupovať aktívne a využiť svoje dorozumievacie schopnosti k tomu, aby sme uľahčili priebeh rozhovoru. Kľúč k vnútornej motivácii niektorých pacientov môže spočívať v položení otázky „Existuje niečo, čo by ste radi robili, ale myslíte si, že kvôli Vašej chorobe to nie je možné?" Rôzne hybné sily a vplyvy zahŕňajú falošné domnienky o zdraví, stupeň prijatia choroby, kariéru, koníčky, rodinné záujmy, potrebu splynutia s kolektívom a ochranné inštinkty. Strach, beznádej a bezmocnosť predstavujú tvárou v tvár pacientovmu vnímaniu diabetu demotivujúce vplyvy.
Stanovenie jednoduchých terapeutických cieľov, ktoré pacient odsúhlasí, môžu do určitej miery odvrátiť pocit bezmocnosti viazaný na kvalitu liečby a priviesť pacienta k aktívnejšiemu a pozitívnemu prístupu.
Ak sa pacient cíti v okamihu stanovenia diagnózy chorý a počiatočná liečba jeho stav vskutku zlepší, je potrebné u pacienta posilňovať a upevňovať pocit, že tento stav sa udrží práve vďaka dobrej kontrole diabetu. Diabetik má taktiež plné právo byť informovaný o tom, že dobrá kontrola diabetu minimalizuje riziko vzniku a zhoršovania sa komplikácií. Ide však o slabý motivačný faktor, pretože chronické komplikácie sa obvykle pacientom zdajú príliš vzdialené a naviac strach sám o sebe je motiváciou negatívnou.
Mal by sa využívať systém okamžitých, pozitívnych a efektívnych „odmien" za úsilie pacienta, napr. vyjadriť svoj súhlas s dosiahnutím dobrej glykemickej kontroly, dať najavo skutočný záujem o splnenie pacientových úloh a cieľov, pochváliť ho a povzbudiť pri každom, akokoľvek drobnom úspechu, skúsiť sa s pacientom dohodnúť na určitej stálej forme spolupráce medzi ním a členmi diabetologického tímu, zaistiť dostupnosť konzultácií a rád 24 hodín denne, určitým pacientom ponúknuť možnosť menej častých rutinných klinických kontrol, posilňovať dôveru a odvahu pacientov v skupinách, uvádzať pozitívne príklady o slávnych, alebo úspešných ľuďoch s diabetom (zvlášť deťom), hľadaním cieľov pre motiváciu , napr. nájsť dostatok odvahy pobaviť sa doma s priateľmi, pre návštevu reštaurácie, ísť si zatancovať na diskotéku alebo pre cestovanie do zahraničia. Poznávať „pacientov svet" zavedením diabetického diáru, ktorý si povedie sám pacient, snažiť sa prekonať priepasť medzi učením a denným životom diabetika zapojením celej rodiny do procesu diabetickej edukácie, a v prípade detí aj školy, podporovať nezávislosť detí, akonáhle to ich bezpečnosť umožňuje, tábory pre diabetikov sú overenou formou prinášajúcou deťom obrovský prospech.
Nadšenie pre prácu sa niekedy stráca i u zdravotníckych pracovníkov. Sme len ľudia. Vtedy motivácia viazne, stráca sa a ľudia sa začínajú nudiť. Za udržanie záujmu je diabetologický tím zodpovedný ako celok, ale pre každého konkrétneho diabetika by mala byť určená jedna kľúčová osoba, lekár, sestra, alebo diabetológ, ktorý sa bude o jeho motiváciu starať individálne a kontinuálne.
Diabetika nemôže motivovať nedostatočne motivovaný zdravotnícky tím. Členovia tímu musia byť sami o sebe motivovaní k starostlivosti o diabetikov, nezaujímať sa iba o liečbu choroby. Musia sa úplne stotožniť so snahou pomôcť diabetikovi dosiahnuť jeho vytýčené ciele. Dôležitá je taktiež tichá dôvera medzi pacientom a členmi tímu: pacient musí cítiť, že mu členovia tímu veria.
Prevencia relapsov v priebehu liečby: členovia diabetologického tímu musia byť schopní akceptovať pacienta ako individualitu, nech už sú jeho nálady, názory či prístup k diabetu akékoľvek a taktiež musia byť pripravený na možný neúspech pri dosahovaní vytýčených cieľov. Riešenie problémov vyžaduje spoluprácu, nie zavrhnutie. Je veľmi dobre známe, že negatívnymi prístupmi ako je kritika, odsúdenie, hrozby a moralizovanie sa dosiahne veľmi málo, ale je možné úplne zničiť dôveru a spoluprácu. Fráza typu „môžeme na tom pracovať spoločne?" alebo „viete, ako by sme Vám mohli pomôcť to vyriešiť?" sú veľmi užitočné. Prístupy typu „Musíte..." a „Nesmiete..." by mali byť úplne zabudnuté a autoritatívny prístup je na mieste iba v špecifických prípadoch. Zlatým pravidlom, tak často uvádzaným v týchto doporučeniach, zostáva byť pozitívny. Vždy nájdeme niečo, čo je možné oceniť, pochváliť alebo uvítať.
Členovia tímu by si mali koniec koncov uvedomiť, že informovaný jedinec má právo sa sám rozhodnúť koľko úsilia chce investovať do svojho zdravia, že toto rozhodnutie často naráža na problém s časom, a že odmietanie rád je potrebné rešpektovať a tolerovať aj keď nie je možné ich vynechať.
Rovnako ako v iných medicínskych oboroch alebo pri edukačných aktivitách je hodnotenie výsledkov zásadné. Pri vyhodnocovaní by malo byť analýzou problémových prípadov zistené, že členovia tímu sa pravidelne zameriavajú na motiváciu pacienta. Členovia tímu môžu s pacientom diskutovať o kvalite jeho života a úrovni kontroly diabetu a zamerať sa podrobnejšie na konkrétne krátkodobé ciele a aktuálne správanie sa. Toto hodnotenie nemá byť testom alebo kontrolou pacienta a „vysokej glykémie" a nie je možné ho interpretovať ako „zlé správanie sa" pacienta. Nikto nemôže zmerať úsilie, ktoré pacient vložil do snahy dosiahnuť vytýčené ciele.
Z profesionálneho hľadiska by si mali zdravotnícky pracovníci uvedomiť, že väčšina pacientov s nedostatočnou kontrolou krvného cukru často trpí pocitmi beznádeje, viny alebo depresiou zo zlých výsledkov. Iba veľmi vzácne však pacienti dávajú tieto svoje pocity najavo, bohužiaľ nie spontánnym prístupom. Empatickému prístupu sa môžu zdravotníci naučiť pravidelným tréningom zameraným na empatiu.

Záver:
Sumárne hodnotenie predstavuje analýzu a konštatovanie, či sa dosiahli stanovené ciele. U diabetikov 1. typu to predstavuje dosiahnutie a udržanie veľmi dobrej kompenzácie pri minimálnom obmedzení individuálneho spôsobu života. U starších pacientov by sa mal dosiahnuť zdravotný stav bez ťažkostí, s najlepšou fyzickou a psychickou výkonnosťou.
U diabetikov s rozvinutými komplikáciami by sa malo zabrániť rozvinutiu porúch zraku, renálnej insuficiencie a amputácii dolných končatín. Formálne hodnotenie je zamerané na celý proces edukácie a jeho súvislostí.
Takéto hodnotenie je nevyhnutné, ak sa vytýčené ciele nesplnili. Vtedy pátrame po príčine neúspechu, identifikujeme bariéry v liečebnom procese.
Motivácia je silou, ktorá poháňa ľudí, aby sa učili to, čo sa učia a robili to čo robia a hlavne aby to oni sami robiť chceli, aby sa to stalo ich potrebou robiť to. Bez motivácie nie je možné sa učiť, ani realizovať zmenu. Najsilnejšie motivačné podnety sú určované životom a osobnostnými rysmi jedinca. Zdravotníci môžu a mali by aktívne vyhľadávať preexistujúcu motiváciu pacienta a doplniť ju o motiváciu vonkajšími faktormi, aby pomohli diabetikom vyrovnať sa s ich chorobou a prežiť maximálne plnohodnotný a zdravý život, so zachovaním čo najvyššej možnej kvality života.

Literatúra:
Andĕl, M. Život s cukrovkou. Praha: Grada Publishing, 1996.
Boroš, J. et al. Psychológia. IRIS, 1999.
Dzúrik, R., Trnovec, T. Štandartné terapeutické postupy. Martin: Osveta, 1997.
Jorgens, V. et al. Moja kniha o cukrovke. Bratislava: Eli Lilly, 1997.
Nakonečný, M. Základy psychológie. Praha: Academia, 1998.
Pardel, T., Boroš, J. Základy všeobecnej psychológie. Bratislava: SPN, 1985.
Perušicová, J. et al. Diabetes mellitus 2. typu. Praha: Galén, 1996.
Syllaba, J. et al. Diabetes mellitus. Praha: Avicenum, 1970.

Kontakt:
Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD.
Ústav zdravotníctva a ošetrovateľstva
Trenčianska univerzita
E-mail: Tato emailová adresa je chráněna před spamboty, abyste ji viděli, povolte JavaScript

Převzato z:
Gulášová, I. Využitie motivácie pacienta s diagnózou diabetes mellitus v edukačnom procese sestry.Kazuistiky v diabetologii 5, č. 2: 16-19, 2007.

www.geum.org/diakazuistiky